close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Červenec 2013

Rpg- Hunger games!

10. července 2013 v 8:10 | Thea Silver |  Moje kecy
Nazdár!
V tomto článku by som vám chcela predstaviť úžasný rpg blog.
Hráte tam za postavu ktorú si vymyslíte.
Postavu pošlú do arény. Ale Hunger games asi poznáte.
Každopádne, tento rpg- hunger games blog je najlepší zo všetkých rpg-hunger games blogov!
Pravidlá hneď pochopíte a pri hre sa výborne zabavíte.
Tak neváhajte a zaregistrujte sa ešte dnes! Tento piatok sa hry začínajú!

rpg-hungergames.blog.cz


Puma-kapitola tretia

7. července 2013 v 11:19 | Thea Silver |  Puma
Nazdár :DD, takže je to nový diel Pumy. V tomto diele sa niečo ako tak ujasní. Tenti diel nebude veľmi dobre napísaný, lebo naši susedia sú muzikanti a od rána do večera hrajú na husliach. K tomu majú ešte dva veľké buldogy a druhý sused má štence. Buldogy štekakú ako o život a šteňatá kňučia. A Legenda o lietajúcej hlave je skutočná legenda :DD Nadväzujúca časť je vymyslená. A neukameňujte ma ta to že je to skoro to isté čo Twilight :(

Do večera som mala čo robiť. Vybaľovala som sa. Všetko oblečenie sa mi do malej borovicovej skrinky ani nezmestilo. Polovica šatstva musela zostať v kufri. Bol pomaly väčší ako tá skriňa.
Keď bolo všetko na svojom mieste, vytiahla som tablet a hneď zapla bezdrôtové pripojenie. Na moje zhrozenie tam nebola wifi. Mala som sto chutí hodiť tablet cez izbu do okna smerujúceho na ulicu kde by sa rozbil a tam by ho prešlo nejaké auto. No ovládla som sa a zišla dole za ostatnými.
Počuli ma prichádzať, prekvapene zdvihli hlavy.
"Už si sa vybalila?" spýtala sa ma prívetivo teta.
"Hm"... zahmkala som. Čo je to za otázku? Prídem, začnem sa vybalovať a keď prídem dole, je zrejmé že som sa už vybalila.
Videla som že všetci sedia na v obývačke na gauči, no telka bola vypnutá.
"Prečo nepozeráte telku?" spýtala som sa.
"Vypadol prúd", povedal nahnevane Josh a ešte si šúchal zápästia od môjho kufra.
"Čože?!" Zvolala som a pribehla k oknu. Vonku pršalo. Ťažké kvapky husto dopadali na zem. Pri dopade na strechu vydávali zvuk ktorý predchádzal prepadnutiu strechy. O pol minúty sa k tej hrôze pridali krúpy.
Kill me, pomyslela som si. Žiadna telka, žiadna wifi- oplatí sa vôbec žiť? myslím si a sadnem si na zelenú taburetku ku svojej vzdialenej rodinke.
"O čom sa tu rozprávete?" Spýtala som sa keď zavládlo ticho.
"Babka nám tu rozpráva stré legendy", povedala nadšene Claudia.
"Aha", povedala som. Babka v nich určite sama figuruje, pomyslela som si a uvelebila som sa lepšie na taburetke.
"Tak Babka, povedz nám niečo z tvojej osobnej histórie", vyzvala som ju. Claudia s Joshom začali nervózne potlačovať smiech.
"To nie je moja história, ale legenda Pamlov", zamračila sa Babka a spustila:
"Lietajúca hlava bola veľká strapatá hlava s čiernnymi krídlami namiesto uší...
"Počkať, ona nemala uši? spýtala som sa zarazene.
"Teraz to povedala", zahriakol ma Josh. Nudný Josh, tak ho budem volať.
"... ohnivými očami strapatými vlasmi a ostrými zubami, pokračovala Babka.
"Lietajúca hlava vždy prilietavala v noci a bola poslom veľkej hrozby a smrti. Preto sa jej mnohé indiánske kmene obávali. Jednej noci lietajúca hlava navštívila vigvam jednej starej ženy. Bola už veľmi stará, ale jej sila spočívala v múdrosti. Vedela že si po ňu lietajúca hlava príde a pripravila sa na to. V jej stane stále horel oheň na ktorom si nechávala zopár rozžeravených kameňov. Keď si starenka sadla k ohňu, opekala si na večeru žalude. Lietajúca hlava starenku pozorovala a keď videla ako je žalude, tiež po nich zatúžila. Vletela do izby, ale namiesto žaluďov zhltla žeravé kamene. Príšere nemohlo nikdy nič vypadnúť z úst, takže keď ju začali kamene v ústach páliť, v mukách sprevádzaných stonmi odletela. Odvtedy sa Lietajúca hlava objavovala zrieka, a keď prichádzala, vydávala hlasné stony." Dokončila Babka.
"Wow, Babka ty si rozprávala ako z vlastnej skúsenosti! zvolala som nadšene. "Poznala si tú ženu z legendy?"
"Ak to chceš vedieť, žena z legendy bola moja stará mama", povedala Babka.
Odmlčala som sa. Babku doháňa starecká senilita keď si myslí že tá Babka z legendy je jej Babka.
"Povieš nám ešte nejakú legendu Babka? Prosím", žobronila Claudia. Tá sa fakt správa ako to posledné Decko.
"Legenda ktorú vám teraz povie nadväzuje na legendu o Lietajúcej hlave", pokračovala Babka.
"Super, zase hlava", ozvala som sa podráždene.
Psssst! Zahriakli ma Josh a Claudia.
"Síce indiáni hlavu odohnali, rozmýšľali čo im chcela zvestovať. Vyslali poslov do ostatných kmeňov aby sa dozvedeli čo sa deje. Poslovia z kmeňa Orlojov, Bórov a Trustov sa vrátili. Lenže Pamlovia poslali štyroch poslov. Posol z kmeňa Trytov sa nevrátil. Pamlom došlo že Lietajúcu hlavu im poslali Trytovia tak sa premenili na Pumy..."
"Počkaj, stop, povedala si že sa premenili na pumy? nechápala som.
"Počula si dobre", usmiala sa Babka. Podľa Legiend sa domorodý obyvatelia Vancouerovho ostrova vedeli meniť na zvieratá. Bórovia na medvede, Orlojovia na orly, Trustovia na diviaky, Trytovia na rysy a Pumlovia na pumy.
"To je blbosť", vyhlásila som.
Všetci piati si vymenili zasvätené pohľady. Cítila som sa od veci.
Radšej pokračuj v tej legende, vyzvala som Babku.
Babka sa iba čudne uškrnula a pokračovala: Pumlovia sa premenili na pumy a bežali do kmeňa Trytov pozrieť čo sa tam deje. Zistili že Trytovia potajme vyrábajú elixír ktorý im dodá silu a rýchlosť a nesmrteľnosť. Ostatné kmene sa nahnevali, pretože toto zákon nedovoľoval. Všetci si mali byť rovní. No Trytovia už začali užívať elixír. No zistili že má vedľajšie účinky. Aby mohli myť silu, rýchlosť a nesmrteľnosť, musia piť krv.
"Upíry!" zvolala som nadšene a neviem prečo som si spomenula na Damona Salvetoreho.
Babka sa zamračila: Neviem odkiaľ máš ten názov, ani kto ho vymyslel, ale máš z časti pravdu. Trytovia vymysleli elixír na upírstvo ktorý tak fascinuje Holywood, vzdychla si. Upíry boli ničitelia. Zabili obrovské množstvo Domorodcov, zvierat a bledých tvárí ktoré sa začali sťahovať z Európy do Ameriky. Toto ostatné kmene nemohli nechať len tak. Strhla sa veľká bitka medzi kmeňmi a upírmi. Skončilo to nerozhodne, no všetci utrpeli obrovské straty. Upíri sa museli stiahnuť do úzadia. Pamlov zostalo veľmi málo. Prestali sa meniť na pumy. No ďaľšia legenda vraví že meniť na pumy sa začnú vtedy keď upíry budú chcieť opäť povstať. Tú správu má prísť zvestovať Lietajúca hlava." Babka sa odmlčala. "Koniec".
"Páni Babka, mohla by si tie legendy sfilmovať a hlavnú úlohu dať Ianovy Somerhalderovy! zvolala som nadšene.
"Bola by s teba milionárka a mohla by si si kúpiť vilu v L.A! Alebo Vancoueri!"
Babka sa zamračila. "Nikdy by som legendy svojho kmeňa nezneužila na nejaké hlúpe filmy" povedala.
A tie legendy sú založené na pravde, to si pamätaj, povedala.
"Okey Babka, povedala som ironicky. Toto nie je senilita, Babka je blázon, pomyslela som si.
Potom bolo už neskoro, tak som sa išla hore umyť.

V kúpelni...
Na chrbte ma začalo niečo hnusne páliť. Najprv som si myslela že ma niečo poštípalo. Otočila som sa chrbtom zrkadlu. Otočila som hlavu ako som najlepšie vedela a skoro som spadla z nôh: Na pravej lopatke kde som mala predtým malé materské znamienko bolo niečo ako tetovanie. Nevedela by som povedať aký tvar to malo. Nejaké víry alebo čo.
Určite mi odtlačil Josh nejakú pečiatku ako pomstu za nosenie môjho kufra. Skúsila som si to zoškrabať nechtom. Nešlo to. Napadlo mi či sa moje materské znamienko nejako nerozrástlo. Ustarostene som si navliekla pyžamo a išla do mojej podkrovnej izby.

V izbe...
Dlho do noci som nevedela zaspať. Tetovanie ma stále šialene pálilo a vonku niečo strašidelne stonalo. Zrazu pred oknom smerujúcim na ulicu preletel strašidelný tieň. Vstala som z postele a išla sa pozrieť čo je to zač. Síce to už bolo ďaleko, rozoznala som hlavu s krídlami namiesto uší ktorá tichučko stonala...



Toto je Jadeino tetovanie:
:DD

:DD

6. července 2013 v 20:58 | Thea Silver |  Moje kecy
Dnes som trochu prechádzala internet a našla super animácie. Síce to nesúvisí zo zameraním blogu, je to zábavné :DD

Pumu už poznáte... :DD

Možno ešte dnes uverejním tretí diel pumy :DD

Puma-kapitola druhá

6. července 2013 v 9:44 | Thea Silver |  Puma
Príbeh som predsa len napísala v JA-rozprávaní. Rozhodla som sa tak na názory dvoch čitateľov (Eliza a Andromeda) :DD.
Ale ešte pred poviedkou si ujasnime zopár vecí:
1. Mesto Port Hardy skutočne existuje :DD
2. Kmeň Pamlov je fiktívny :D
3. Kmeň Nootka existuje :DD
5. Niektoré legendy ktoré sa ocitnú v tomto príbehu sú skutočné legendy (nie iba výplod mojej fantázie :DD)
6. Miesta ktoré sa ocitnú v príbehu sú skutočné (okrem domu Jadinej tety :D), celé mesto som si pozrela v Google street view :DD
Tak to je asi všetko :DD

Tetin dom je malá stavba s pivnicou, prízemím, poschodím a podkrovím (schválne, všetko je na P :D) Má biele obloženie, šikmú strechu, široké drevenné dvere a verandu. Na verande nervózne postávali obyvatelia domu. Oprvožlivo som si tú cházku prezerala. Ako na prvú mi padol pohľad na babku. Babka je jedna z posledných čistokrvných indiánov z kmeňa Pamlov. Takmer všetci sa premiešali s belochmi alebo inými indiánskymi kmeňmi. Preto má tmavú pleť ktorá kontrastuje s úplne bielymi vlasmi. Je malá a zhrbená. Som od nej o hlavu vyššia, na čo som hrdá. Vedľa babky stála teta. Jej skutočné meno je Margaréta. Vyzerá presne ako moja mama, ibaže je od nej o tri roky staršia. Tmavé dlhé vlasy, plné pery a je rovnako ako mama posadnutá upratovaním. Ináč sú ako oheň a voda. Teta miluje lapače snov, amulety, všeliaké maste odstrašujúce zlých duchov a ezoretiku. Má aj s tým obchod. Zatiaľ čo mama je rozumná architektka, dokonca aj navrhla náš dom v Toronte.
Vedľa tety postával strýko. Má tiež Pamlovské črty, ale nie úplne. Je pomiešaný z nejakým iným kmeňom. Kríženec, pomyslela som si. Na strýkovy je najvtipnejší ten jeho orlí nos. Ináč vyzerá ako ktorýkoľvek iný Port hardyčan.
Už sa chýlime ku koncu. Sesternica Claudia. Vyzerá podobne ako ja, ibaže ja som krajšia (môj názor). Je dokonca rovnako stará, ibaže ja som sa narodila v októbri a ona v decembri. Oblieka sa veľmi zvláštne. Farebné tričká a šortky. Presný opak mňa ktorá si nevyberá oblečenie podľa ceny, ale podľa vzhľadu.
"Vitaj u nás Jade" /Džeid/, povedali a vystrúhali silené úsmevy.
"Ahojte", zamrmlala som otrávene.
Spoza seba som začula niekoho nadávať. Príliš neslušne na to aby to bolo niekde napísané.
Otočila som sa. Josh stál nad mojím kufrom. Tentoraz mal toľko slušnosti aby mi ho zobral. Ale asi sa mu to nedarilo.
"To si si tam zabalila zlaté tehly?" precedil pomedzi zuby s mojím kufrom v ruke.
"Napadlo ti že je na kolieskach?" Môžeš ho ťahať, opáčila som sa.
Josh vydal zvuk ktorý sa podobal na zavrčanie. Nato ho Teta, Strýka a babka prepichli varovným pohľadom.
"No dobre", vzdychol si Josh naštvane a ďalej teperil môj kufor na verandu.
Nič som nechápala. Asi sa zvyčajne ľudia z Port Hardy dorozumievajú znakmi ktoré bežný človek ako ja tak ľahko nepochopí.
Na verande sa na mňa všetci vrhli. Ja som sa z ich objatí snažila čo najrýchlejšie dostať na slobodu. Hlavne z babkinho. Na to že mala pred pár týždňami sedemdesiatku, bola prekvapivo silná. Za chvíľu mi vytlačila všetok kyslík z pľúc a ja som sa začala trochu dusiť. Keď ma už konečne pustili, všimla som si že sa nervózne obzerajú po ulici. Nechápala som čo to znamená. Rozhodla som sa si to nevšímať.

Izba kde budem bývať bolo na moje zhrozenie podkrovie. Teda skôr polovica podkrovia. Druhá polovica podkrovia je zastavaná. Kedysi som chcela vedieť čo je za tou zastavanou polovicou, ale všetci mi tvrdili že tam nič nie je. Izba bola vymaľovaná zvláštnou jantárovou farbou. Nad posteľou vysel jeden z tetiních lapačov snov. V rohu stál krpatý borovicový šatník. Zdalo sa mi že všetko je tam vyblednuté. Dokonca aj steny. Steny boli najčudnejšie. Keďže je to podkrovie, všetky sú šikmé a hrozí že si narazím hlavu. Závesy boli nudné- hnedé. Dve okná- jedno obrátené na ulicu, druhé ku krpatej záhradke a nekonečnému lesu (metafora).
Vyzula som si červené opätkové topánky a hodila sa na posteľ. Čo ja tu len budem robiť?

Tento diel bol taký krátky a suchý, možno pridám dnes večer ďaľší. Ale len možno :DD
Thea Silver

Puma-kapitola prvá

5. července 2013 v 10:43 | Thea Silver |  Puma
Takže, tu je prvý diel Pumy. Verte či neverte, snívalo sa mi že tento diel je veľmi zle okomentovaný za štýl rozprávania a výzor hrdinky :DD. Ja však dúfam že sa vám bude páčiť :D

Každého z nás zradili rodičia, no ja som od tých svojich takúto podpásovku naozaj nečakala. Moji rodičia sú totiž misionári. A každý vie ako to s misionármi je: zaujímajú sa o každého okrem svojej pätnásťročnej dcéry. Zatiaľ čo oni idú za prácou do slenečnej Kambodže, mňa pošlú na koniec sveta- na studený Vancouerov ostrov ktorý je na druhej strane krajiny. Predtým som bývala v pokrokovom Toronte. Teraz budem musieť bývať v zastrčenom Port Hardy ktoré nie je ani vyznačené na mape.

Momentálne sedím v lietadle smerujúcom do Port Hardy. Úprimne, vždy ma udivovalo že tam majú letisko. To je asi jediná budova ktorá spája tú dieru s okolitým svetom. Ešte som nepočula že by sa Port Hardy preslávilo obchodným centrom.
O Vancouerovom ostrove viem zopár vecí: Je dlhý 450 kilometrov, široký 80 kilometrov, vegetáciu pokrýva väčšinou hustá tajga. Najväčšie mesto je Victoria- nachádzajúce sa presne na opačnej strane ako Port Hardy (na moju smolu). No asi najdôležitejšie: máme tam rodinu z matkinej strany. Babku, tetu, strýka, bratranca, sesternicu. K tým Sedliakom chodíme raz za rok a to deň po Vianociach.

Lietadlo sa ľahko zakolísalo. Turbulencie. Keby aj začalo padať, nevadilo by mi to. Momentálne som v samovražebnej nálade. Na moje sklamanie, lietadlo sa prestalo kolísať. Chvíľu som znudene čumela z okna, keď ma vyrušil hlas letušky: "Vážený cestujúci, práve prelietame ponad Britskú Kolumbiu".
Super, koho to zaujíma, vzdychla som si. Najprv sme leteli cez Ontário, potom Manitobu, Saskatchewan, Albertu, a teraz Britskú Kolumbiu. Aj s medzipristátím letím už pol dňa. Som z toho na nervy. Je veľmi únavné letieť krížom cez celú Kanadu. Z toho sedenia mi už tŕpnu nohy. Chcela som sa postaviť a behať po lietadle, ale to sa nesmie. Tak som sa vypýtala na wécko, aj keď sa i nechcelo. Keď som tam išla prvý krát, vošla som do pilotnej kabíny z kade ma vyhnali. Každopádne, chcela som si pretiahnuť nohy.

Zo zrkadla v záchodovej kabínke (ktorá sa rozlohou podobala skôr na rakvu) sa na mňa pozerala moja vlastná tvár. Asi som sa zabudla zmieniť že z matkinej strany máme v rodine indiánov z kmeňa Pamlov. Preto mám niektoré indiánske črty. Husté čierne vlasy, menší nos, shnedá pleť, veľké tamvé oči orámované dlhými mihalnicami. Moje oči sú na mne najzvláštnejšie. Hnedé zo zlatistým leskom. Raz na Vianoce u babky z Port Hardy mi sesternica povedala že sú to mačacie oči. Vtedy sa na ňu Babka vážne pozrela a povedala: to sú oči pumy. Odvtedy si myslím že sa Babka zcvokla. Z maminej strany máme však všetci takéto oči. Sme rodina Pumích očí. Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle a vyšla z kabínky.

O hodinu a pol neskôr
Vyzdvihla som si kufor pri batožinovom páse. Nemohla som si ho pomýliť, je to jeden z tých obrovských čerešňovočervených kufrov na koliečkach. Vzala som ho z pásu čo najrýchlejšie a vybrala sa preč z príletovej haly. Pri dverách som sa zarazila. Cítila som ako sa do mňa zavŕtvajú niečie oči. Pohotovo som sa otočila. Od pásu na mňa zazeral nejaký chlap. Do letiska vôbec nezapadal. Všetci z Port Hardy sú väčšinou potomkovia Pamlov. On jediný tam bol bledý. Zazeral na mňa tými svojimi bledými modrými očami. Mám veľmi dobrý zrak, dokážem rozoznať nápis aj z diaľky 150 metrov. Preto som vedela aké má ten človek oči. Úchylák, pomyslela som si a vyšla z príletovej haly klopkajúc červenými opätkami.
Na parkovisku ma čakal bratranec. Volá sa Josh a má sedemnásť. Ešte pred rokom to bolo neduživé šteňa čo sa hrávalo videohry, teraz sa z neho stal hotový výstavný kus. Pod modrým tričkom sa mu rysovali svaly. Zdalo sa mi že trochu vyrástol. Pristihla som sa že naňho zízam.
"Ćau", pozdravil ma a nastúpil do auta pri ktorom stál. Bola to nejaká stará Lada s ošúchanou karosériou a lakom. Nevedela som že má vlastné auto.
"Čau", pozdravila som ho. Veľmi ma urazilo že sa neponúkol že mi nedá kufor do kufra auta (:D).
"Kufor si hoď na zadné sedadlo", zakričal na mňa z miesta vodiča. Kufor sa nedá otvoriť.
Tak som si hodila kufor na zadné sedadlo. Potom som otvorila predné dvere (pričom som ich skoro odtrhla) a sadla si na miesto spolujazdca,
"Nevedela som že máš vodičský", načala som tému. Nevedela som o čom sa mám z Joshom rozprávať.
"Nemám ho", zabručal Josh.
"Ehmm...", nevedela som čo na to povedať.
"Chodíš do posilovne?" pýtala som sa ho ďalej.
"Nie", odpovedal znudene.
"A... ehm", začala som ale Josh ma prerušil:
"Baví ťa to?"
"Čo ma má baviť?" spýtala som sa zarazene.
"Dávať mi jednu nezmyselnú otázku za sebou, povedal a vybral zákrutu.
"To nie sú nezmyselné otázky", nadurdila som sa. "Iba sa ťa pýtam".
"Ty o tom nevieš?" spýtal sa Josh prekvapene.
"O čom mám vedieť?" nechápala som.
""O ničom", zahováral Josh.
"Povedz mi to", nástojila som.
"Už sme tu!" zvolal keď zaparkoval pri dome na kraji mesta.
"Potom mi to povieš", povedala som a vystúpila z auta.

Takže, tento diel bol slabý, ale to bude tým štýlom rozprávania. Ďaľší diel bude písaný v ON-rozprávaní.
Thea Silver

Puma (0)

4. července 2013 v 20:34 | Thea Silver |  Puma
Jade Jacksonovej sa zrútil svet.
Jej rodičia, misionári odcestujú na rok do Kambodže za prácou. Lenže čo z Jade? Tá sa musí odsťahovať z úžasného Toronta na koniec sveta- na Vancouerov ostrov. Stredoškoláčka Jade je najprv poriadne zatrpknutá, no keď sa dozvie pravdu o svojej rodine, postupne prichádza koncu sveta na chuť. Dozvie sa totiž niečo kvôli čomu sa jej drasticky zmení život.

Nie je to žiadny horor, je to fantasy, môj obľúbený žáner. Prvý diel vyjde niekedy... zajtra?
Každopádne, raz vyjde :D
Thea Silver

Nápad

4. července 2013 v 19:19 | Thea Silver |  Moje kecy
Dostala som kopu nápadov na poviedky na pokračovanie (dobre, iba dve).
Každopádne, obe sú Fantasy žánru. Prvú poviedku som nazvala
"Midasov rod" a druhú "Puma". Obe nápady síce
vyzerajú nezáživne, ale neviem ktorý
mám písať skôr. Asi Pumu. :D
To bolo len tak, pre info.
Takže, pekný večer
praje Thea
Silver
:D


(No nevyzerá ten text ako obrátená pyramída? :DD

Porušený sľub (4)

4. července 2013 v 15:36 | Thea Silver |  Porušený sľub


Sophie sa triasla od zimy. Tam dole bolo aspoň päť stupňov po dnulou. Vedľa nej chrapčal Frederick. Krv čo vypľúval pokryla takmer celú dlážku. Vladimir stále sedel na stole a čistil si dýku, i keď sa už leskla čistotou. Sophie stratila pojem o čase. Keď išli s Kristen na neskorú večeru bola asi polnoc. Potom sa strhla. Začula nejaký chrapľavý zvuk. Bol to však iba Frederick.
"So-sophie", zachrapčal.
Otočila sa k Frederickovy.
"Musíš utiecť", šeptal.
Sophie nevedela čo povedať.
"Sľúb mi to", naliehal.
"Sľubujem", povedala mu i keď v hĺbke duše vedela že to nemá zmysel. Už predsa dala sľub Hane, a nebola šanca že ho dodrží.
"A potom", povedz Kristen že ju milujem, takmer ho nebolo počuť.
"Poviem jej to", šepkala Frederickovy.
Sophie sa otočila. Chvíľu sa pozerala do zeme.
"Ale ako sa mám z tadeto dostať?" obrátila sa späť k Frederickovy. Ten bezvládne ležal na zemi. Už jej nemohol nijako pomôcť.
Sophie meravo naňho hľadela. Po prvý krát v živote videla niekoho umrieť. Preglgla.
"Už skapal?" spýtal sa Vladimir zo stola.
"N...neviem", vykoktala Sophie. Vladimir vzdychol a zoskočil zo stola ktorý blokoval dvere. Sophie sa strhla. No nemieril k nej. Ušiel k Frederickovmu telu. Priložil mu dlaň na tep.
"Mŕtvy", skonštatoval. Vtedy vycítila Sophie šancu na útek. Vyskočila na nohy a bežala k dverám. Vladimir sa rozbehol za ňou. Pri dverách Sophie odsotila stôl rovno na Vladimira. Tým získala pár sekúnd času. Rozbehla sa chodbou. Počula Vladimira ako za ňou beží. Prenasledoval ju- ako Prenasledovateľ. A ona bola jeho korisť. Vybehla hore schodmi na recepciu. Nikde nikoho.
"POMOC!" Kričala. Nikto neprišiel. Bežala preto von z hotela. Čo najďalej a čo najrýchlejšie.
"Mne neutečieš mačička!" kričal na ňu Vladimir- teraz už Prenasledovateľ.
"Bukurešť je moje mesto, nemáš šancu mi utiecť".
Lenže Sophie utekala ďalej. Nemala na výber. Keď vybehla von z hotela, ulice boli prázdne. Nikde nikoho. Nikto jej nemohol pomôcť. Bola bez nádeje.
Keď bežala okolo akéhosi kníhkupectva, zbadala odbočku. Tam sa mohla Prenasledovateľovy skryť. tam mu mohla utiecť. S kvapkou nádeje dobehla do tej uličky. Zaspätkovala. Bola to slepá ulička.
"Vravel som ti že mi neutečieš", zasyčal Prenasledovateľov hlas za ňou. Sophie sa neodvážila otočiť. Prenasledovateľ ju pritlačil k stene. Prechádzal jej tou hroznou dýkou po hrdle:
"Dnes mám milosrdnú náladu, takže si môžeš vybrať z kade ťa mám začať párať", prihováral sa jej.
"Od brady dole, alebo od kľúčnej kosti hore? Je to len a len na tebe".
Nijak! Zvolala Sophie a silno odstrčila Prenasledovateľa od seba. Potom utekala preč zo slepej uličky. Na zápästí ju čosi štípalo. Keď ho od seba odstrčila, stihol ju porezať. Rana síce nebola hlboká, ale rinula sa z nej krv. Dopadala na chodník, vďaka čomu nechávala za sebou Sophie stopu.

Sophie sa zdalo že beží už celú večnosť. Raz sa zdalo že sa Prenasledovateľa striasla, keď na ňu vyskočil z toho najnečakanejšieho kúta. Bežala ďalej. Bolo až neuveriteľné že v hlavnom meste nie je na hlavnej ulici ani duše. Sophie ani nevedela kam vlastne beží. Cítila ako ju Prenasledovateľ dobieha.

Prenasledovateľ bol iba pár metrov od nej. Počula každý jeho krok. Snažila sa zrýchliť, no so silami bola v koncoch. Nevzdávaj sa, povzbudzovala sa v duchu, no ešte viac ju to spomalilo. Prenasledovateľ ju skoro mal.
"Nemáš kam utiecť mačička", zasyčal na ňu Prenasledovateľov hlas.
Sophie sa už už chcela vzdať. Nech sa táto mučivá noc skončí. Mu-sím to spraviť pre ňu, pre Hanu, preblesklo jej hlavou. Pre moju maličkú sestričku Hanu. Bezo mňa neprežije, musím... Zrazu sa na ňu zozadu Prenasledovateľ vrhol. Sophie pritlačil k zemi a pevne jej držal ruky. Som v pasci, preblesklo jej hlavou. Teraz umriem. Prenasledovateľ jej začal niečo hovoriť. Bol tak blízko že Sophie cítila vôňu jeho voňu pomarančov.
"Si v pasci mačička", šepkal jej Prenasledovateľ.
Kým jej to hovoril, Sophie si v návale paniky uvedomila že nohy má voľné. Keby ho kopla na správne miesto... "Mačička, teraz tu trochu zabolí", syčal jej do ucha Prenasledovateľ.
Zdvihol ruku so striebornou dýkou. Noc preťal bolestný výkrik. To Sophie kopla Prenasledovateľa na to najbolestivejšie miesto: do rozkroku. Prenasledovateľ padol na chodník. Sophie sa rýchlo vyslobodila a utekala ďalej nočnou Bukurešťou. Za najbližším domom zabočila. Keď sa otočila, už na chodníku neležal. Snažila sa to nemyslieť. Bežala za roh ozlomkrky. Zdvihla hlavu. Začalo vychádzať slnko. Slnko nádeje. Sophie sa v mysli začaly vynárať predstavy ako dobehne na políciu, tam sa o ňu postarajú. Prenasledovateľa chytia a zavrú na doživotie. A potom poletí najbližším lietadlom domov, do rodného Paríža a tam sa vyobjíma z Hanou. Tomuto všetkému začala veriť. Už si predstavila Hanin úsmev keď zbadá ako sa staršia sestra vrátila a vyslobodí ju od tetky Anny. Sophie sa mimovoľne usmiala. Keď bežala popri kríkoch, začula akési šušťanie. To bude mačka, pomyslela si. No ako veľmi sa mýlila. Z kríkov vyskočil ako tieň Prenasledovateľ. Zrazil Sophie na kolená. Sladké ilúzie s Hanou sa vyparili. Zostala iba krutá realita. Prenasledovateľ sa nad ňou týčil ako hora. Je mi to ľúto mačička, bola s tebou zábava, povedal a zdvihol ruku s dýkou. Ešte pred smrťou kútikom oka zahliadla názov ulice na ktorej kľačala: stradă speranță. Ulica nádeje. Prenasledovateľ zabodol Sophie dýku hlboko do hrdla. CHodník pokropili kvapky krvi. Sophie zodvihla hrdo hlavu. Posledné čo uvidela bol východ slnka.
Sophie Meuerová porušila dva sľuby: jeden sľub sestre a druhý Frederickovy. Aj takto môžu skončiť niektoré sľuby...

Viem že to má blbý koniec, ale nemôže predsa všetko končiť happy endom, nie? :))

Porušený sľub (3)

3. července 2013 v 21:24 | Thea Silver |  Porušený sľub
Zišla dole po schodoch do suterénu hotela kde sa mal byť podľa Kristeniných slov záchod. Vyzeralo to tam odporne. Blikali svetlá, zo stien trčali rúry, a omietka na stenách sa podobala na pleseň. Chodbu lemovali dvere skladov. Boli navzájom očíslované. Zrazu sa Sophie na konci chodby zarazila. Zo skladu číslo 666 okolo ktorého prechádzala počula tlmené zvuky. Priložila na dvere ucho. Niekto tam kričal. Stlačila kľučku. Bolo otvorené- a vošla dnu.

Naskytol sa jej hrozný výjav. Vladimir- držal v ruke dlhú striebornú dýku celú od krvi. A krv patrila zrejme zúboženému Frederickovy na druhej strane miestnosti. Vo Frederickovej tvári sa miešali stále tie isté pocity: hrôza, zdesenie a strach o vlastný život. Jednou rukou si zakrýval hlavu pred Vladimirovou dýkou a druhou si pridržiaval krvácajúce brucho. Prosím nie, šeptal. Ten vystrašený šepot sa vôbec nepodobal na hipisáka z autobusu.
"Prosím... nerob to", prosil Frederick. Vladimir sa iba zasmial šialeným smiechom. Sophie netušila že taký zvuk dokáže vydať človek. Vladimir preskočil špinavý stôl ktorý ho od Fredericka delil. Zahnal sa striebornou dýkou. Zabodol ho Frederickovy do brucha. Frederickov výkrik Sophie priam trhal uši. Od hrôzy nemohla povedať ani slovo. Vladimir chytil Fredericka za golier batikovanej košele:
"Nikdy- viac- ma- nebudeš provokovať"! fľusol mu do tváre a hodil ho o stenu až sa lampa zaknísala. Sophie mimovoľne vykríkla. Vladimir sa obzrel. Dvoma skokmi bol pri Sophie. Vtiahol ju mocnou rukou do tej strašnej miestnosti. Sophie kopala, hrýzla a snažila sa vymaniť z Vladimirovho stisku.
"Ale, ale kto nám prišiel", zasmial sa Vladimir pobavene.
"Nemeť sa toľko, păsărică", povedal keď videl ako sa márne snaží Sophie vyslobodiť. Potom sa zamyslel.
"Áno, tak ťa budem volať, mačička" zasmial sa a hodil ju k Frederickovy ktorý bol celý od krvi. Sedel schúlený v klbku držiac sa za miesto kde ho poranila dýka. Do žalúdka.
"Chalanovy zostáva nejakých pätnásť, dvadsať minút dokedy mu žalúdočné kyseliny preniknú do hrudného koša a pomaly ho vznútra otrávia", komentoval to Vladimir.
"Potom sa pohrám s tebou mačička". To bolo mierené Sophie. Zamrazilo ju. Vladimir si začal bielou (krvavou) košeľou čistiť dýku.
"Vieš, musím sa zbaviť svedkov".
"Pre istotu". Pre istotu, zamrazilo Sophie. Tento človek je šialenec. Musí sa z tade čo najskôr dostať. Pozrela sa na Fredericka schúleného vedľa nej. Začal vypľúvať krv. Zem pokryla zmes krvi, slín a špiny. Tomu sa už nedá pomôcť, došlo jej. Musí ho tu nechať v bolestiach umrieť. Snažila sa na nič nemyslieť. Nie, myslela na to ako uniknúť z tejto kobky. Jediný východ boli dvere. Sophie sa potichu postavila a zakrádala sa k dverám. Vladimir si prestal čistiť nôž. Vyskočil a odsotil ju späť na zem k Frederickovy. Potom stôl zasunul k dverám aby sa nikto nemohol dostať von ani dnu.
"Tak ľahko sa von nedostaneš mačička", uškrnul sa a sadol si na stôl. Pokračoval v čistení noža. Sophie bola zúfalá. Čo má robiť?

Porušený sľub (2)

2. července 2013 v 19:17 | Thea Silver |  Porušený sľub
Hneď ako poznávací zájazd vyrazil z letiska, Sophie lepšie spoznala účastníkov zájazdu. Businessmani, párik dôchodcov, businessmani, partia dôchodcov a čo iné než... businessmani. Boli tam však aj normálni študenti ako Sophie. Ale iba dvaja. Keď sa s nimi Sophie lepšie zoznámila, zistila že sa volajú Kristen a Federick. Blázniví blondiaci s batikovanými tričkami. Hipisáci. V autobuse v ktorom sa viezli do hotela púšťali nahlas zvláštne piesne. Zdalo sa že to sprievodcovy málinko lezie na nervy (predstavil sa im ako Vladimir. Cudzinec ktorý omylom vzal Sophienu tašku). Sophie sa mu ani nečudovala. Hudba Kristen a Fredericka znela ako keď postúpate mačkám na chvosty, tlačíte kriedou na tabuľu, trieskate plechovými bubnami, a vraciate nestrávenú večeru. Teda Sophie sa to tak zdalo, keďže tie zvuky dobre pozná. Sprievodca Bukurešťou Vladimir sa otočil a rezkým krokom prešiel dozadu kde sedeli Kristen, Frederick a Sophie.
"Mohli by ste prosím tú hudbu vypnúť?" spýtal sa netrpezlivo.
"Niektorým ľuďom to prekáža". Frederick sa postavil. Bol od Vladimira a hlavu nižší.
"Kámo, nebuď taký suchár, uvoľni sa"! Povedal Frederick a buchol Vladimira po chrbte. Vladimir až nadskočil.
"Uvoľni sa a pridaj sa k našej párty"! zahulákal Frederick znovu.
"Marišku"? Ponúkal Vladimirovy niečo čo držal v ruke. Vladimir odstrčil Fredericka tak silno že padol späť na sedadlo.
"Toto nie je žiadna párty, ale poznávací zájazd", povedal prepichol Fredericka pohľadom. Pri tom pohľade Sophie napadla fráza: keby sa pohľadom dalo zabíjať. Ten pohľad jej nahnal tak trochu strach. Potom sa jeho tvár uvoľnila.
"Frederick, potom sa porozprávame", povedal. Na to sa vrátil dopredu k vodičovy.
"To bolo divné", povie Kristen a spolu s Frederickom vybuchnú do hurónskeho smiechu. Potom autobus zastavil pred hotelom.

V Hoteli
Sophie vošla hotelovej izby. Nič moc. Mosadzná posteľ, tenká prikrívka so vzorom anielikov. Plesnivé okná, Kartónové dvere. A kúpeľňa... Tá bola rajom plesne, rias, špiny a baktérií. Mydlo tenké ako papier a osušky radšej nebudem komentovať.
Asi o minútu niekto klopal Sophie na dvere. Bola to Kristen.
"Poď na večeru"! zakričala, zatiaľ čo jej v ušiach hučal alternatívny rock.

Cestou do jedálne...
"Nevidela si Fredericka"?
spýtala sa cestou do jedálne Kristen Sophie. Odkedy sme išli do hotela, niekam išiel s Vladimirom.
"Išiel mu "dohovoriť", povedala ironicky. Sophie iba pokrčila plecami. Nechcelo sa jej rozprávať s touto zvláštnou hipisáčkou.
"Ehm, Kristen, nevieš kde sú záchody"? spýtala sa jej. Kristen zastala.
"Myslím že v podzemí", povedala a išla ďalej.
"Ďakujem", povedala a odpojila sa od Kristen. Zamierila dole schodmi do pivnice.
Vtedy ešte netušila že to bude jej najväčšia chyba v živote...